Zas raz iná tvár Istrie

Test: Hutchinson Toro 27,5×2,35 Tubeless Ready RRend Hardskin 66 TPI
10. apríla 2019
COMPETITION s novou príchuťou COOL MINT
4. mája 2019

Na Istriu sa vraciam pomaly už každý rok a aj keď teraz bolo rozhodnutie také last minute, tak som sa ňu veľmi tešil. V príprave išlo všetko relatívne podľa plánu a natrénované bolo až až. Jediné čo som nemal až tak otestované bola nová vesta od Compressportu, ale mal som ju na pár behoch a nakoniec bola skvelá ?

Na Istriu som cestoval s Romanom. Roman kvôli dlhodobejšiemu zraneniu nemohol štartovať na 100 míľovej trase, tak sa ponúkol, že mi zabezpečí support. Ja som samozrejme s radosťou prijal. Vyrážame štvrtok ráno, cesta celkom rýchlo ubehla a už sme aj na registrácii v Umagu. Registrácia bez problémov, akurát trocha dlhší rad, ale ten som tento krát mohol obísť. Stretávame kopec známych tvárí, Istria začína byť v slovenskej a českej ultra komunite celkom populárna.

Následne sa presúvame do Lovranu, kde je na druhý deň štart.

Večer v Lovrane stihneme krátky výklus, po celodennom cestovní mi to padlo vhod.

Na druhý deň posledné prípravy a plánovanie. Dokonca sme sa prešli kúsok trasy nad Lovranom, kde sme našli strhnuté a preznačené značenie. Aj tu sa nájdu dobráci, tak sme to radšej nahlásili organizátorom. Celý deň smoklí a ani na večer to nevyzerá ružovo. Zabije to správa od orgov, že hore na Učke je sneh a nie len taký poprašok, ale na pekného snehuliaka.

Štart je o 22:00. Je naozaj skvelé bývať na mieste štartu, nemusíte sa stresovať s presunom a viac si oddýchnuť. Z ubytovania odchádzame až tak pol hodinu pred štartom. Zaniesť veci do auto, prehodiť pár slov s bežcami, s organizátorom preteku, trocha sa rozbehať a už je to tu.

 

Po úvodných metroch som vpredu, ide sa mi dobre a všetko vyzerá v pohode. Maličké zablúdenie pri ktorom ma obehne Aleš Sedlák, ktorý sa mi postupne vzďaľuje, ale je to len začiatok tak si z toho nič nerobím. Stále stúpame, kamene sú veľmi klzké. Raz sa mi aj podarí šmyknúť a spadnúť, šťastie že sme tadiaľto išli hore lebo keby to bolo naopak asi by to nebolo bohvie čo. Poctivo dodržiavam aj plán so stravou, medzi občerstvovačkami som jedol gély. Na kontrolách colu, čipsy… a na kontrolách kde bol povolený support som mal nachystanú tuhú stravu. Asi po 7 km príde riadny strmák, kde už začína byť sneh. Začína aj prituhovať ale ešte relatívne znesiteľne. Za chvíľku sa napojíme na trasu 100míľovky a viem, že na vrchol je to už kúsok. Tento úsek je však otvorený, na skalách je udupaný sneh po tom čo tadiaľto prešli niektorí 100 míľovkári a naozaj je tu riadna metelica. Občas mám pocit, že ma vietor odnesie. Paličky sú mi tu nanič, lebo mi ich berie do strany a tak ich ani nemôžem normálne použiť. Takže rýchlo hore a rýchlo dole, taký je cieľ pre najbližšie minúty. Zbeh je nepríjemný, lebo je tu blato a sneh a je tu veľa stomíľovkárov, ktorí niekedy vôbec nereagujú ani na riadny krik a chodníky sú väčšinou úzke single tracky. Našťastie bez pádu na dobieham do Poklonu, ktorá je total full a ledva nachádzam Romana. Dávam len trocha coly, doplním gély a vodu do flašky a ide sa ďalej.

Kúsok za občerstvovačkou sa chcem napiť, samozrejme v rýchlosti potiahnem za hadičku, ktorá mi zostane v ruke. Ešte že nebol nik naokolo, hneď celý mokrý, ale aj tak celý čas pršalo alebo snežilo tak to bolo asi jedno. Aspoň zvyšok vody prelejem do druhej flašky. Za pár km sa mi zas na rovnej kamenistej ceste podvrtne členok a radšej padám na zem ako by som si mal úplne vykrútiť členok, neviem čo je to dnes so mnou. Celkom to zabolelo a hlavne členok sa mi potom vykrúca stále a musím dávať veľký pozor kde stúpam. Takže doškriabaný ako keby po mne mačky poskákali a s podvrtnutým členkom sa ide ďalej. Na druhú kontrolu dobieham na druhom mieste s niekoľko minútovou stratou.

Prehodím pár slov s Romanom a doplním flašku čo zostala pokope. Na tomto úseku sa to už začalo značne komplikovať so žalúdkom a zastávky v kríkoch sa začínajú množiť. Stále ale dávam gély, akurát mi začína byť aj trocha zle. Do Trsteniku to ešte relatívne ide a mám dosť energie. Tu ma opäť povzbudí Roman. Na občerstvovačke opäť len cola a čipsy.

Asi kilometer za kontrolou mi začne blikať čelovka, no doprdele. To sa dnes musí všetko pokaziť. Pár krát ešte zabliká a za 5-10 minút sa prepne do úsporného režimu. Trocha nechápem že sa vybila po 4 a pol hodine, asi bola vážne zima. Zbeh do Buzetu je celkom technický, skaly, konáre… tak sa na to vážne teším… pod nohy si ešte ako tak vidím, za to občas to schytám do čela od nejakého konára. Celý čas som sa obával či mi nevypne aj táto tlejivka. V batohu som mal ešte záložnú čelovku, ale to by asi bolo podobné svetlo a nechelo sa mi s ňou strácať čas. Viete si predstaviť aký som bol šťastný keď som sa dostal na asfaltovú cestu pred Buzetom? ?

Na tú čelovku som si ešte povedal svoje, ale do Buzetu som prišiel a relatívne s malou stratou na prvého. Roman mi v Buzete prehodil zdroj, zobral som si novú flašku, niečo málo zjedol a rýchlo ďalej.

Za Buzetom to už ale išlo čím ďalej tým horšie, prestával som vládať a aj keď som do seba dostal gél alebo niečo iné, tak jediný výsledok bol ten že som musel utekať do kríkov. Telo to ako keby absolútne nespracovalo a tak som sa aj cítil.

Do Oprtalju na 78km ešte nejako pribieham, dávam sa tu dlhšie dokopy aj keď ani to však nestačí. Niečo zjem, Roman ma opäť povzbudí ale ja už viem že to bude moc ťažké aj dokončiť. Je to už len také trápenie, ťažko to už nazvať aj behom.

Grožnjan – Roman hlási že mám ešte dosť veľký náskok pred ďalšími, ale viem že ma museli dosť stiahnuť.

Do ďalšej kontroly je to len necelých 8 km a to väčšinou dole kopcom. Bežím ale stále musím zastavovať. Do Buje dobieham ešte druhý ale v tesnom závese mám dvoch bežcov. Tu som mal vážne na mále aby som to nezabalil. Nie že by som to nechcel zabaliť už skôr ale tu to už bolo úplne nanič a hlavne predstava ďalších 12km v tomto stave ma netešila. Radšej som z tej kontroly rýchlo vypadol nech nemám čas na nejaké ďalšie rozmýšľanie.

Posledný úsek som už musel vlastne celý len dokráčať, nebolo to pre mňa ľahké, ale spraviť nejaký rýchlejší krok bolo moc náročné a zadýchaval som sa vlastne aj pri chôdzi. Na druhú stranu som mal celkom dosť času porozmýšlať o veľa veciach aj mimo behu.

Nakoniec sa do cieľa dostávam na 5. mieste, kde ma už Roman dlhšie očakáva. Rovnako aj Alen (hlavný org) a ďalší bežci, aj po takto nevydarenom preteku, čo je veľmi milé ?

Po dobehu ešte menší rozhovor, ktorý ma tiež celkom prekvapil ale takou lámanou angličtinou som to snáď nejako zvládol.

A kde bola teda chyba? Presne to samozrejme neviem, ale po analyzovaní s Romanom je dosť možné, že som sa slabo obliekol. Celý pretek som bežal v tričku a návlekoch. Hlavne na vrchole Učky bola kosa, pocitová vraj -10, vietor a sneh. Vetrovku sa mi nechcelo vyťahovať, lebo sa mi nezdalo, že mi je až taká zima. Mrzli mi akurát ruky čo je u mňa dosť bežné a tvár. Je však možné, že všetka krv išla na zohrievanie tela, na pokožku a nezostala už žiadna na trávenie. A žalúdok vôbec nepracoval a nespracovával nič čo som do seba dostal.

Aj keď ma celkovo výsledok a takáto chyba veľmi mrzí, o to viac že nohy som mal úplne v pohode, tréningu som obetoval naozaj veľa hodín a mal som zabezpečený parádny support, s ktorým som mal veľa vecí premyslené a premakané. Mohol to byť pekný výsledok. Žiaľ medzi úspechom a neúspechom je veľmi tenká hranica a asi nemôže vyjsť všetko, snáď nabudúce bude lepšie. Každopádne hlavný cieľ tejto sezóny sa aj tak ešte len blíži ?

Chcem sa poďakovať Romanovi za skvelý support. Rovnako všetkým Vám za povzbudivé slová, organizátorom za skvelý pretek a sponzorom za prejavenú podporu. Za obutie bežeckej predajni RunningPro (HOKA Evo Mafate boli opäť perfektné), Compressportu za parádne oblečenie a dodávateľovi Velon.sk za tú najlepšiu stravu od Sponser počas preteku, ale aj v príprave, kde som mal veľa náročných tréningov. Za podporu ďakujem aj SlovakUltraTrail a Fitclinic, kde ma mi dali perfektne dokopy po náročnom bloku tréningu.