Taliani milujú rolling stones…

S1 Trail La Corsa della Bora – obhajoba úspešná
20. januára 2020
Tomáš Chvála hodnotí svoju MTB sezónu s produktami Sponser
11. februára 2020
S1 Trail La Corsa della Bora – obhajoba úspešná
20. januára 2020
Tomáš Chvála hodnotí svoju MTB sezónu s produktami Sponser
11. februára 2020

La Corsa Della Bora patrí už dlhú dobu medzi moje obľúbené ultra trailové preteky. 57 kilometrov s prijateľným prevýšením okolo 2300 m v okolí Terstu po hrebeni tamojších „Karpát“ s výhľadom na more nikdy nesklame. Pýši sa tým, že vás prevedie cez dve krajiny – Taliansko a Slovinsko. Tento rok priniesol naozaj nádherné počasie, modrú oblohu a nekonečné ešte modrejšie more.

Aktuálny ročník priniesol aj nové poznatky o tom, že jeden vtipný obrázok, ktorý som videla na facebookovej stránke svetového ultratrail runningu môže vyobrazovať úplne pravdivú skutočnosť o zábavnej „narušenosti“ jedincov, ktorí si vybrali toto hobby ako svoju voľnočasovú aktivitu. Ide o obrázok, kde stoja oproti sebe dvaja bojovníci a jeden evidentne práve prišiel o celé rameno. Nad obrázkom je nadpis: When a runner is in denial about an injury. (alebo keď bežec pochybuje o závažnosti svojho zranenia)

Jeden sa pýta: „ A scratch? Your arm is off!.“ ( škrabanec? Veď máš odseknuté rameno!)

A zanietený bežec hovorí: „No, it isn´t!“ (Nie, nemám!)

Tak sa nejako začala aj story o Martinovej nohe, ktorá bola nosnou témou tohtoročnej Bory ? Je fascinujúce pozorovať LIVE, čo všetko dokáže zanietená ľudská myseľ a telo, a za akých podmienok dokáže podať výkon. Prvý deň si ideme len tak zabehať v okolí. Martin tvrdí, že si mám zobrať iba cesťáky, lebo že dáme tak 4 km okolo hotela. Nakoniec sa samozrejme „nedopatrením“ ocitneme priamo na trase preteku a urobíme asi 500 výškových metrov a 10 km v teréne predierajúc sa miestnou húštinou ?

Deň pred pretekom sme sa boli prebehnúť do parku okolo miestneho zámku Miramare, na ktorý som si brúsila zúbky už dávnejšie. Doteraz som ho vždy videla len z útesu počas preteku. Pre fanúšikov zámkov a histórie je to naozaj zážitok, krásny park plný antických sôch, v mori plávali medúzy a Martina začala bolieť noha ? Všetko ako má byť ? Nič neobvyklé v živote ultra bežca. Večer si už nemohol obuť ani topánku a ráno už aj pri navliekaní ponožky skrivený výraz na tvári. A to Martin je človek, na ktorom nevidíte bežne, že ho niečo bolí. A keď to už vidíte, musí to byť naozaj zlé. Tak sa začína skoré ráno, Martin váha, či má vôbec význam postaviť sa na štart, ked si nemôže ani obuť tenisku, ale je zaujímavé, že popri týchto uváhách prebieha normálna príprava, oblieka si elasťáky, natiera si nohy vazelínou, raňajkuje, akoby jedna polovica jeho mysle proste brala ako úplne samozrejmé, že na pretek sa proste ide aj s odseknutým ramenom a druhá trošku racionálnejšia sa snaží z kútika naznačiť, že toto asi nebude OK ? Ale tá prvá ju evidentne nepočúva. Žeby prvé náznaky schizofrénie? ?

zámok Miramare

V aute, ktorým sa presúvame na odvoz autobusom prebiehajú neuveriteľné úvahy o tom, že by možno zaparkoval auto predsa len na štarte a po preteku poňho odbehol…. ?

Martin nastupuje do autobusu, ktorý nás odváža na štart, na tvári taký podivný pokojný úsmev, vystupuje v Peseku krivkajúc a ja si stále myslím, že si robí srandu. No a potom naozaj zrazu stojí na štarte a naozaj aj vyštartuje spolu s ostatnými naspeedovanými talianmi. Všetko mi to pripadá ako v spomalenom filme, keď nechápete, že sa to naozaj deje. Ak ste niekedy mali len obyčajný otlak na päte, viete aké je nepríjemne len chodiť v topánke, ale skúste si predstaviť, aké by to bolo odbehnúť 57 kilometrov pretekovým tempom s otvorenou ranou na päte. Počas preteku som každú chvíľu čakala, že sa niekde objaví krivkajúc, že tu to zabalil a na občerstvovačkách som pozerala do každej ambulancie, či tam neleží ? Ale stále nič. Do toho mi náš kamarát Roman písal na messenger, že kde do riti je, keď ho nevidí na checkpointoch….. a ja že neviem, že možno niekde v nemocnici? ?

ráno na štarte

No a potom mi príde smska: „Som prvýýý:) “ a smajlíky, tak stále nechápem. Po preteku ho zobrali hneď do sanitky a večer okolo desiatej sa vyberáme na pohotovosť v chorvátskom Rovinji, pretože noha už nevyzerá ako ľudská. Pripomína mi príbeh o Gregorovi v Kafkovej poviedke, ako sa postupne mení na chrobáka. Miestne ošetrovateľky si tu nohu fotili na mobil, lebo že také niečo ešte nevideli, aj náš domáci sa pýta, či si to môže odfotiť pre svojich kamarátov. Martin sa tak stáva nechcene miestnou celebritou. Zaujímavá je aj scéna, keď mu zdravoťáčka ošetruje ranu a pýta sa ho, či ho to bolí, on opäť s pokojným úsmevom odpovedá, že nie…. no, posúďte sami…

na pohotovosti v Rovinji


Najbližšie dni chodí na prechádzky v šľapke, ale už na druhý deň sa nezaprie jeho povaha „šampiňóna“ a v miestnom lesoparku ma krivkavo predbieha do kopca a dosť sa z toho aj teší ? V lesoparku rozjíma nad tým, či to stálo za to pretekať, keď to má takéto katastrofálne následky, ale potom si spomenie na zhrozený výraz Lucu Carraru, ktorého obehol 2 km pred cieľom a usmeje sa ? Úvahy typického športovca sa následne presunú na čajku, ktorá si posedáva na skale pred ním a meditatívne zamyslenie zakončuje obdivnou vetou: „Pozri, aké má ta čajka vyrysované nohy.“

Čo sa týka samotného preteku, všetko je dobre zorganizované. Ráno bežcov vyzdvihujú autobusy „na stojáka“, v ktorých si asi 45 minút užívate priamy fyzický kontakt telo na telo s ostatnými bežcami. Štart prebieha v etapách po 5 minútach, čo oceňujem, nakoľko sa s nikým netlačíte na trati (keď už ste si to predtým dostatočne užili v autobuse ? ) Prvých 20 kilometrov trate je mierne na psychiku. Ja osobne som ich bežala skoro 4 hodiny. Odbijete si tam aj väčšinu prevýšenia celého preteku, ale výzvou je hlavne technický terén, všade sa pohybujúce biele ostré kamene pod nohami, strmé „zbehy“, kde sa chytáte stromov a spolubežcov, len aby ste zastavili svoj pád do večných lovíšť. Taliani skrátka milujú rolling stones… Cestu vám spríjemňujú výkriky v diaľke a zvuk valiacich sa kameňov, prípadne utrápené výrazy spolubežcov ? Mám rada ultra behy v Taliansku, aj preto, že Taliani si dajú naozaj záležať a na štarte všetci neuveriteľne krásne voňajú, veci vypraté, počas jedného úseku som dokonca bežala za jedným pánom, ktorý mal neskutočne dobrý parfém ? skrátka v Taliansku sa behá vo veľkom štýle. Keď prežijete prechod kamenistým údolím s názvom Val Rosandra, dostanete sa viac menej na hrebeň, odkiaľ sú krásne výhľady na more a terén už nie je až taký náročný, takže môžete trošku vylepšiť svoj finisherský čas.

Ak máte šťastie ako my tento rok, je v diaľke vidieť zasnežené Alpy. Atmosféra je veľmi optimistická, všetci sa usmievajú, slniečko svieti. Asi na 40-tom kilometri sa mi prihovára taliansky dedko so psom a akoby v spomalenom zábere na mňa kričí niečo ako: „Džondó sekondó!“ netuším, čo to znamená, ale usmievam sa, utieram si sopel a kričím „Gráaacie“. Neskôr sa ku mne pridá vysoký týpek s veľkými navretými žilami na nohách, beží mojím tempom a z rozhovoru vyplynie, že je miestny. Spýtam sa ho, či nevie, či má naša trasa naozaj presne 57 km, alebo to bude menej. Chlapík sa zasmeje a hovorí: Ja netuším. Ja bežím od včera od siedmej ráno ? Úplne som zabudla, že na trati sú aj 100 míľovkári ? Zahanbene pridávam a v hlave si odrátavam zostávajúce kilometre….Na záver vás čaká strmý zostup cez húštiny s lanami na pláž plnú obrovských kameňov. Dostávam sa do zápchy na úzkom chodníčku, pretože asi 5 ľudí predo mnou sa jednému bežcovi pošmykne noha a padá na chrbát, hlava mu poskočí na kameni a ostáva ležať bez známok života. Talianka za ním začína jačať a volá záchranárov, ďalší muži sa mu snažia pomôcť, ale všetci dospejú k názoru, že bude lepšie s ním nehýbať. Z pláže vybieha hore kopcom záchranár, ktorý mi pripomína Miča Bjukenena, chvíľku premýšľam, že aj ja by som sa nechala zachrániť. V tom sa niekto tlačí zozadu, odsotí mňa aj Talianku a preskakuje muža ležiaceho na zemi a beží si do cieľa pre svoj výsledný čas. Talianka naňho kričí: „Idiotto!“ No darmo, pre niektorých ľudí je výsledný čas preteku asi dôležitejší ako ľudský život, alebo vzájomná solidarita.

Čerešničkou na torte je posledné stúpanie do cieľa asi 2 km hore kopcom k nafukovacej bráne. Volám Martinovi, že už som na pláži a on, že si mám švihnúť, lebo o 10 minút je vyhlasovanie ? Tak som si na záver nechcene urobila osobák v poslednom stúpaní a segmente na strave a podarí sa mi predbehnúť aj „Idiotta“. V cieli vám hodia okolo krku ťažkú medailu a môžete odpadnúť. Trasa je veľmi dobre značená, ale je dobré mať pre istotu aj navigáciu. Paličky sa hodia len na začiatku, tak rozmýšľam, že nabudúce ich už asi nechám doma. Bora (alebo S1 trail) je skrátka vždy perfektný začiatok roka a určite sa oplatí ju vyskúšať ? ja dúfam, že sa mi tam ešte pár krát podarí zavítať ?